Kostka sa už v ranej tvorbe snažil zakódovať do svojich diel určitú myšlienku a posolstvo, ktoré stvárňoval v rôznych podobenstvách. Tento aspekt sa naplno prejavil až v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď pomocou symbolov a metamorfóz vytváral voľné asociácie žien-kvetov, či skladby odvodené od živej a neživej prírody.
„Les ako súhrn kolmíc, záhrada ako súhrn stromov, rastlín a kvetov, napovedajú a nútia sochára zamýšľať sa nad duchovným životom prírody, aj odpovedať v konkrétnom sochárskom tvare o tejto skutočnosti, v jeho prácach Stĺpoch a Kvetoch. Inšpirovaný detvianskymi cintorínmi, surovou stopou tesárskej tešly pri opracovávaní kmeňov, očarený pňom stromu a prostotou vertikály vysekáva Vládcu s dutou hlavou, dáva prednosť tvrdému materiálu.“ Rudolf Fabry, Sochársky básnik – básnický sochár, in: Jozef Kostka / sochy , kresby 1962–1968, katalóg výstavy, Dom umenia, Bratislava, 1969, s. 24.
„Les ako súhrn kolmíc, záhrada ako súhrn stromov, rastlín a kvetov, napovedajú a nútia sochára zamýšľať sa nad duchovným životom prírody, aj odpovedať v konkrétnom sochárskom tvare o tejto skutočnosti, v jeho prácach Stĺpoch a Kvetoch. Inšpirovaný detvianskymi cintorínmi, surovou stopou tesárskej tešly pri opracovávaní kmeňov, očarený pňom stromu a prostotou vertikály vysekáva Vládcu s dutou hlavou, dáva prednosť tvrdému materiálu.“ Rudolf Fabry, Sochársky básnik – básnický sochár, in: Jozef Kostka / sochy , kresby 1962–1968, katalóg výstavy, Dom umenia, Bratislava, 1969, s. 24.