„Keď sme kráčali po malokarpatských lesoch a zazreli sme zvláštny balvan alebo strom – rozpráva Kostka – zastal som a zamyslel som sa nad zvláštnou formou života, aj keď na oko neživých vecí. Kto tu sedel na tomto kameni? A kto sa opieral o strom, na ktorom medzi vetvami sa vykľuli z kôry – božie oči? Strieborná kôra mladých bukov vo forme ženských nôh. Alebo kopa kamenia zarasteného machom, hýrivé tvary v prírode môžu sa často stať impulzom, ktorý pohne tajomný stroj podvedomia. Tvar, ktorý sa hodí umelcovi do zámeru, nedá na seba zabudnúť. Inokedy sme prechádzali trnavskou rovinou. Bolo po žatve a na poliach boli stohy. Z ničoho nič mi kryjúce sa opachy stohov vyvolali predstavu hláv matky s dcérou, komponovanej do trojuholníka, a vznikla z toho nová socha.“ Rudolf Fabry, Sochársky básnik – básnický sochár, in: Jozef Kostka / sochy , kresby 1962–1968, katalóg výstavy, Dom umenia, Bratislava, 1969, s. 22.